Laura a Timotej Jankovci sú pár, ktorý urobil rozhodnutie, o akom mnohí snívajú, no málokto sa naň skutočne odváži. On je kameraman, ona chemička reštaurovania – obaja citliví na detail a hlboko prepojení s tým, čo tvorí ich každodennosť: varením, priateľstvami a láskavým bytím s ľuďmi, ktorých majú radi.
Pred rokom a pol sa rozhodli, že precestujú spolu svet. Svoje cesty začali najprv v Austrálii a na Novom Zélande, potom precestovali Vietnam, Kambodžu, Thajsko, Indiu a Nepál a dnes píšu tieto riadky z Japonska. Na cestách varia pre seba aj pre ľudí v reštauráciách. Ich výprava nie je útekom, ale ponorením sa do sveta.
Okrem toho, v batohu majú vždy miesto aj pre produkty Malinna, ktoré si na cestách úprimne obľúbili. Stali sa ich nenápadnými spoločníkmi v nových krajinách, v rôznych podnebiach aj režimoch, a pomáhajú im vytvoriť si pocit starostlivosti, kdekoľvek sa ocitnú.
A preto sme ich oslovili, aby sa s nami podelili o to, čo im táto ich veľká cesta dala, vzala a čo na nej našli.
Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát povedali: „Ideme precestovať svet.“Čo bolo tým spúšťačom?
Naše narodeniny sú prvého a druhého decembra. Už počas strednej školy sme sa rozhodli vždy tieto dni tráviť spolu niekde v zahraničí. Precestovali sme takto viaceré štáty v Európe. Zistili sme, že sa v tejto polohe cítime komfortne a slobodne, a už vtedy sme si zakaždým hovorili, že po skončení štúdia by sme radi šli cestovať aj full-time.
Žili ste v Austrálii, cestovali po Ázii, a teraz ste sa opäť na chvíľu usadili v Japonsku. Aké boli rozdiely v tempe, kultúre a energiách týchto miest?
Spätne hodnotíme, že Austrália bola dobrým odrazovým mostíkom pre začiatok našej cesty. Rovnaké písmo, minimálna jazyková bariéra, podobné návyky a spôsob života, na aký sme zvyknutí z Európy. Má jedinečnú faunu a flóru, avšak kultúra sa ťažko definuje, keďže je zmesou národností z celého sveta. Ázijské krajiny a ich fungovanie sú pre nás však väčším kontrastom. Každá z nich má výrazné črty a svojskú dynamiku. Avšak je príjemné zažívať, že kdekoľvek sa ako človek nachádzame a bez ohľadu na jazyk, ktorým hovoríme, či kultúru, z ktorej vychádzame, empatia, ústretovosť a vzájomné porozumenie zostávajú rovnaké.
Ktorá krajina vás zatiaľ najviac prekvapila - a čím?
Zatiaľ určite India. Boli sme pripravení na to, že to bude intenzívne, avšak bolo to mnohonásobne viac, než sme čakali. Nie je to však o jednom konkrétnom zážitku či momente. Byť exponovaný v najľudnatejšej krajine sveta a ich každodennosti vie byť vyčerpávajúce.
Aký bol najväčší „resilience moment“ na cestách - moment, keď ste museli zabrať, prispôsobiť sa, uvoľniť kontrolu?
Celé dlhodobé cestovanie narába s akousi neistotou a komfortnou zónou. Je však vždy na tebe, ako si s tým ochotný pracovať, aké máš hranice a či ťa to ovplyvňuje natoľko, aby ti to narúšalo tvoje nastavenie. Neľahkým momentom bolo, keď sme kvôli cyklónu uviazli pár dní na jednom mieste v Himalájach a nemohli pokračovať v našom 16-dňovom treku, keďže silný vietor a dažde tú trasu úplne zničili. Museli sme sa vrátiť späť, presunúť sa do iného regiónu a začať alternatívny trek na opačnej strane Himalájí, ktorá zasiahnutá nebola.
Čo vás naučilo dlhodobé cestovanie o sebe a čo o vás ako páre?
Všímať si tempo a vlastné hranice. Ukazuje nám, akí sme, keď sa vytratia rutiny. Naučili sme sa fungovať bez opory stabilného prostredia, rozdeľovať si zodpovednosti, dávať si priestor a komunikovať aj v momentoch únavy či ticha.
Ako si vytvárate pocit domova na miestach, kde ste len pár týždňov či mesiacov?
Už od začiatku ciest máme v batožine jeden ziplock, ktorý je akousi prvou pomocou, ak si potrebujeme navodiť esenciu domova. Či už sme bývali v aute na Novom Zélande, spali každý deň v inej hotelovej izbe alebo mali prenajatý byt v Sydney, vždy sme si na akúkoľvek tamojšiu žiarovku vedeli dať malý kúsok červenej fólie, zapáliť sviečku, palo santo či zahrať americký bridge nemeckými kartami.
Veľa varíte - pre seba, ľudí doma aj pre reštaurácie. Čo ste sa o jedle naučili pri cestovaní?
Vnímať jedlo ako vzťah, nie ako výkon. Dôležitá je pozornosť, ktorou vzniká. Z diskusie o jedle, stolovania či samotného jedenia sa dá veľa odčítať, navnímať, spoznať. Dalo by sa povedať, že je jedným z najväčších bodov záujmu počas našich ciest. Či už počas voľných mesiacov cestovania, alebo tých pracovných. Varenie nie je len o chuti, ale aj o starostlivosti. O nás, o druhých a o chvíli, ktorú spolu zdieľame.
Zmenilo sa vaše vnímanie práce, domova, času alebo budúcnosti?
Cestovanie ľahko rozbíja predstavu, že život má jasnú postupnosť. Prácu tu vnímame skôr ako kontinuitu než kariéru. Domov ako niečo, čo si nesieme so sebou. Budúcnosť menej ako plán, viac ako priestor. Stabilitu sa snažíme nehľadať v štruktúre, ale vo vzťahoch a rytme.
Čo by ste odkázali niekomu, kto o takejto ceste sníva, ale bojí sa vykročiť?
Netreba odchádzať navždy ani ďaleko. Aj krátka cesta vie veľa zmeniť, ak jej dáte priestor.
Na cestách máte veľmi obmedzený priestor a vyberáte si len to najnutnejšie. Čím si Malinna získala miesto vo vašom batohu?
Podpora imunity na cestách je kľúčová vzhľadom na časté zmeny prostredia, klímy a tempa. Elixíry nám v tom poskytujú jednoduchú a prirodzenú podporu. Zároveň je pre nás praktické, že ide o produkty s prírodným zložením. Napríklad počas bývania v aute na Novom Zélande, prespávania v prírode alebo fungovania campe či karavane si môžeme dopriať skin care kdekoľvek, bez obáv z dopadu na životné prostredie.
Ak by ste mali Malinnu opísať niekomu, kto ju ešte nepozná – ako by znela vaša osobná definícia?
Pre nás Malinna pracuje s prirodzenosťou a rutinou. Je to starostlivosť, ktorá sa ľahko stane súčasťou dňa, bez tlaku a zbytočnej komplikovanosti. Má sympatické prírodné vône a celkovú identitu.
